Pstriná, malebná dedinka učupená na južných svahoch Beskýd – Karpát medzi Svidníkom a Medzilaborcami, vznikla podľa historických prameňov v druhej polovici 15. storočia. Vo vyše päťstoročnej histórii prežila rôzne chvíle, niekoľko vojen, viacerých pánov. Napriek tomu si zachovala svoju krásu, ktorá vo veľkej miere spočíva aj v tom, že jej obyvateľmi sú autochtónni Rusíni – Ukrajinci.
O pôvode názvu obce môžeme len špekulovať. Prvýkrát sa ako Psztriná objavuje v urbárských dokumentoch z roku 1497, ale podľa historika Františka Uličného sa dá predpokladať, že osada vznikla ešte pred rokom 1470 v rámci takzvanej rusínskej valašskej kolonizácie, kedy po odchode tatárskych hôrd zo strednej Európy smerovali do tohto priestoru pastieri a drobní poľnohospodári spoza hrebeňa Karpát z územia dnešnej Ukrajiny. Dôkazom je nielen vierovyznanie prvých obyvateľov obcí na severovýchode Slovenska, ktorí sa hlásili k pravoslávnej cirkvi, ale aj používanie označenia Ruthen, ktorého pôvod môžeme nájsť v označení obyvateľov ranofeudálnej Kyjevskej Rusi. Intenzívnejšia kolonizácia a zakladanie nových osád v panenských horských oblastiach Karpát v 14. a začiatkom 15. storočia, boli výsledkom snahy feudálnych rodov získať ešte viac novej ornej pôdy, pastvín pre rozvoj chovu domácich zvierat a lesy bohaté na dreviny a divokú zver. Osady vznikali ako poddanské a obývali ich jednak „šoltýsi“ (akýsi správcovia) a „želiari“ (nájomcovia pôdy). Napríklad v roku 1548 tvorili vtedajšiu osadu dom šoltýsa a tri želiarske domácnosti.
Z pohľadu správnej príslušnosti patrila Pstriná až do vzniku župného usporiadania v roku 1848 do Makovického panstva, ktoré v priebehu storočí ovládali rôzne šľachtické rody. Počnúc Rozgonyiovcami až po Szirmajovcov. Život poddaných vôbec nebol jednoduchý. Pôda v horských oblastiach nepatrila medzi najúrodnejšie, feudáli napriek tomu žiadali vysoké dane. A tak niet divu, že Pstriná a ďalšie obce Makovického panstva patrili do najchudobnejšej oblasti vtedajšieho Uhorska a žiaľ tento stav pretrváva až do dnes.
Život Pstrinčanov ovplyvňovali v priebehu storočí rôzne udalosti. Od konca 15. až do prvej polovice 17. storočia rozsiahle zbojnícke hnutie takmer znamenalo zánik obce. Najprv ju vyplienila zbojnícka skupina Fedora Hlavatého v roku 1497. Neskôr v roku 1644 sa aj obyvatelia Pstrinej zúčastnili na rozsiahlej zbojníckej akcii, pri ktorej na majetky arendátora Grothshowského v dedine Zahutín pri meste Sanok v Poľsku zaútočilo viac ako 300 ľudí.
Ani pohnuté časy zbojníkov neznamenali zánik obce Pstrina. V ďalších dostupných historických dokumentoch z roku 1772 sa obec uvádza pod názvom Psztriná. Ako vyplýva z urbárskych záznamov a záznamov o majetku, obec bola podľa bonity pôdy zaradená do štvrtej triedy. V obci sa v tomto období vyskytovali tieto mená – Matej Chruszt, Szopko Chruszt, Jurko Rusinyak, Fedor Mudrak, Kundrat Mudrak, Ivan Mudrak, Simko Ruszinyak, Ivan Duntsak, Vasily Pavelko, Ilyko Pavelko, Lejko Duntsak, Timko Duntsak, Danylo Duntsak, Fedor Duntsak, Ivan Rusinka.V dokumente z roku 1773 je obec predstavená ako čisto rusínska pod názvom Pistriná. V zozname pribudli štyria
osadníci, Szturacs Pavel, Roman Pavelko, Ivan Bandurko, Szeman Maszkal, celkovo ich bolo už 19. V období urbárskej regulácie, v čase vlády cisárovnej Márie Terézie v rokoch 1771-1773 bolo Makovické panstvo stále najväčším komplexom súvislých majetkov na Slovensku. V celkovo 109 dedinách tu žilo 3 222 sedliakov, 257 želiarov a 86 pod želiarov. Obrábali celkovo 15 649 ha urbárskej pôdy. O najväčšie časti Makovického panstva sa delili gróf Jozef Szirmai a gróf Ján Jozef Aspremont.
Významným medzníkom bolo aj pre obyvateľov Pstrinej zrušenie poddanstva a možnosť odkúpenia panskej pôdy po roku 1848. V originálnom dokumenteu z roku 1885, kde je obec vedená pod názvom Psztrina, sa uvádzajú mená 29 – tich vlastníkov pôdy.
Ďalším ťažkým obdobím pre obyvateľov Pstrinej bola prvá polovica 20. storočia. Po vypuknutí 1. svetovej vojny bola 31. júla 1914 vyhlásená všeobecná mobilizácia, ktorá sa dotkla aj všetkých bojaschopných mužov. Koncom októbra a začiatkom novembra 1914 sa frontová línia dostala do priestoru Dukelského priesmyku. Medzi obyvateľmi sa šíril strach a panika. Vojnovým dianím bolo priamo zasiahnuté aj okolie obce Pstriná, kde na vŕškoch chotára zvaného Pasiky v smere od Gribovského lesa boli vykopané zákopy a ich stopy sa tu nachádzajú dodnes.
V začiatkoch bojov s ruskými vojskami porazená rakúsko – uhorská armáda ustupovala. V januári 1915 zasiahli boje aj obec Pstriná. Pri týchto bojoch obec značne utrpela, do tla zhoreli takmer všetky domy a hospodárske objekty. Muži, ktorí narukovali do rakúsko – uhorskej armády sa domov nevrátili a deti či ženy, ktoré po nich zostali, sa nikdy nedozvedeli, kde padli a ani to, kde sú pochovaní.
Po prvej svetovej vojne mnoho nádejí aj obyvatelia obcí pod Duklou vkladali do vzniku Československa. Neutešená sociálna situácia viedla aj mnohých obyvateľov Pstrinej k emigrácii za prácou. Ich najčastejším cieľom boli USA, najmä oblasti v okolí miest Cleveland a Pittsburgh, kde sa viacerí rodáci usadili na trvalo. Nikdy však nestratili kontakt s domovinou a pokračujú v tom aj ich potomkovia. V oboch týchto amerických mestách dodnes žijú veľké komunity Rusínov – Ukrajincov, potomkov emigrantov z prvej polovice 20. storočia. Časť presídľovania v rokoch pred druhou svetovou vojnou, ale aj po nej, smerovala aj do Čiech, najmä do oblasti Prahy a Ostravy.
Podľa dostupných informácii vycestovalo priamo zo Pstrinej za more viac ako 60 ľudí, často sa sťahovali celé rodiny, súrodenecké páry či trojice. Tak ako prvá aj druhá svetová vojna priniesla do obce mnoho trápenia. Ľudia ubíjaní chudobou už v predvojnovom období s nádejou pozerali na východ, kde podľa komunistickej propagandy vyrastal raj na zemi. Niet preto divu, že v rokoch druhej svetovej vojny, sa aj obyvatelia Pstrinej aktívne zapájali do protifašistického odboja, pomáhali partizánskym skupinám, ktoré operovali v karpatských lesoch. Vojna zanechala nezmazateľné stopy v celom regióne, v ktorom sa počas bojov o Dukelský priesmyk niekoľko mesiacov ťažko bojovalo o každý meter. Stopy vojny nachádzajú ľudia aj v súčasnosti, ale v prvých mesiacoch po nej množstvo nevybuchnutej munície spôsobovalo obrovské ľudské tragédie. Aj v Pstrinej prišli o život pri manipulácii s nevybuchnutými granátmi traja chlapci vo veku 5, 6 a 15 rokov.
História sa akoby v tomto regióne donekonečna opakovala. Komunistický režim síce chcel kraj pod Duklou ekonomicky pozdvihnúť, ale ani družstevné hospodárenie, ani vybudovanie niekoľkých priemyselných závodov nezabránili tomu, že sa obce ako Pstriná vyľudnili a generácie, ktoré sa narodili po vojne, sa po skončení škôl už domov nevracali.
(z knihy autora Ivana Čižmára a spoluautorky Heleny Dohovičovej: Z minulosti a prítomnosti obce, ktorej vydanie v roku 2012 podporilo aj Spoločenstvo urbárskych súkromných lesov – pozemkové spoločenstvo Pstriná)